Divadlo v prechode: Castorf, Jelinek a hľadanie originality!

Divadlo v prechode: Castorf, Jelinek a hľadanie originality!

V našom divadelnom živote, a to nielen vo Viedni, sa toho deje veľa. Predstavenie „Wozzeck“ bolo nedávno obnovené v Berlíne po 14 rokoch pod vedením Christiana Thielemanna. Veľký prevrat, ktorý rozdúchava emócie. Aix-en-Provence zároveň slávi úspechy s „Salome“ a „Butterfly“. čo bude ďalej? Produkcia „Turandot“ sa očakáva vo Frankfurte a vzrušujúce projekty sú tiež v pláne v Hamburgu. Otázkou však zostáva, akým smerom sa bude nemeckojazyčné divadlo vyvíjať.

V poslednom čase silnejú hlasy, ktoré kritizujú súčasnú divadelnú scénu. Nemecky hovoriace divadlo je konfrontované s mnohými slabými imitátormi postdramatickej zakladateľskej generácie. Sú to postavy ako Frank Castorf, Elfriede Jelinek a Christoph Schlingensief, ktoré nevyhnutne prichádzajú do diskusie. Castorf, narodený vo východnom Berlíne v roku 1951, je považovaný za majstra svojho remesla, ktorý vie svoje divadlo vedome navrhnúť. V rokoch 1992 až 2015 pôsobil ako umelecký riaditeľ Volksbühne na Rosa-Luxemburg-Platz a je úzko spätý s hnutím postdramatického divadla.

Boj o originalitu

Mladí režiséri to v dnešnej dobe nemajú ľahké. Boj o pozornosť je stále na dennom poriadku o zabezpečenie záväzkov. Divadelní manažéri a hraná sekcia vyžadujú bezvýhradnú originalitu. Môže to znieť vzrušujúco, ale nie vždy je ľahké to zrealizovať. Pohľad späť na „veľkú éru“ v berlínskej Schaubühne, v ktorej režiséri ako Peter Stein, Klaus Michael Grüber a Luc Bondy uchvátili publikum, ukazuje, že kedysi sa oslavovalo oveľa viac súbornej práce a špecifického štýlu.

Zaujímavé je, že o veľkých hercov známych ako transformátory je menší dopyt ako pred niekoľkými desaťročiami. Okrem toho je kultúra hovorenia vnímaná ako katastrofálna. Ako príklad akustickej nezrozumiteľnosti a rušivých zvukov bolo uvedené nočné „miesto činu“ – problém, ktorý sa netýka len krimiseriálov, ale aj mnohých divadelných inscenácií.

Postdramatické divadlo a jeho výzvy

Postdramatické divadlo, ktoré sa od 80. rokov etablovalo ako forma spojená s predstavením, predstavuje jasný odklon od tradičného hovoreného divadla. Tento termín zaviedol Hans-Thies Lehmann v roku 1999 a ukazuje, ako sú sociálne otázky a postmoderné filozofické diskurzy integrované do inscenácií. Zaujímavý je najmä nový trend smerom k dokumentárnej estetike a integrácii rôznych diskurzov, od každodenného života až po špeciálne témy.

V posledných rokoch dochádza v súčasnej dráme k návratu k realistickej estetike, označovanej ako „post-postdramatické divadlo“. Takýto vývoj ukazuje, že obrat k realizmu netreba chápať ako krok späť, ale skôr ako nový druh divadla.

Výzvy pre divadelníkov sú rozmanité: musia sa neustále objavovať, aby zostali aktuálni v dnešnom súčasnom kontexte. Ako sa však toto hľadanie relevantnosti prejavuje v praxi? To sa ešte uvidí, ale jedna vec je istá: divadlo zostane vzrušujúcim ihriskom aj v nasledujúcich rokoch.